Neviem či si viete predstaviť, ako to vyzerá na chlapčenskej škole.
Hluk, krik, buchot...Dav mladých, hlučných priebojných mládencov „prskajúcich" na všetky strany necitovateľné nadávky a na kúsky rozoberajúci obsah tried :)
Nejeden z nich ma prevyšuje aspoň o hlavu. Keby som nebola žena, tak sa v tom dave úplne stratím.
Chvíľku mi trvalo, kým som si zvykla a už prvé dni ma vyliečili zo značnej dávky naivity
Zrazu som nadobudla pocit, že svet je celkom iný, ako sa mi zdalo. Popadali mi vzdušné zámky, zistila som že televízne noviny aspoň občas vravia pravdu a že rodičia na svoje deti nemajú vôbec čas alebo náladu.
Zdalo sa mi, že sa z tých pekných mladých chlapcov vytratila akákoľvek slušnosť, úcta, romantika, sny ideály a pri povrchnom pohľade ich všetkých môžem hodiť do vreca s označením: „zlí chlapci".
Lenže ja som s týmito „zlými chlapcami" každý deň. Každý deň s nimi bojujem o ich pozornosť, zubami-nechtami sa snažím získať ich záujem, motivovať a povzbudzovať ich, vychovávať a niečo naučiť.
Úprimne sa priznám občas ma vedia poriadne znechutiť, naštvať a vytočiť, niekedy mám chuť na všetko sa vykašľať.
Unavuje ma upozorňovať ich že aspoň v mojej prítomnosti by nemusli tak hnusne nadávať, že na hodine by si mohli vybrať z uší sluchátka a na internete hľadať aj niečo iné ako nahé baby.
Niekedy sa mi zdá, že dávno zabudli na to, čo je úcta a slušnosť, že nepoznajú základné pravidlá morálky a etiky...
Z učiteľky sa tak stávam vychovávateľkou, terapeutkou, psychologičkou, matkou...
Pravidelne sa mi o nich sníva, premýšľam „ako na nich" aj keď už dávno nie som v škole. Ich „osudy" nosím neustále so sebou...
Napriek ťažkým úlohám do ktorých ma stavajú, som veľmi rada, že ich mám.
Veci ktoré robím majú zmysel aj keď si nepamätajú ako sa tvoria slová, alebo kto je hlavný predstaviteľ kubizmu, pretože ich dôvera, úprimnosť, otvorenosť, či ochota komunikovať aj mimo školu, mi dáva silu bojovať a snažiť sa robiť veci najlepšie ako viem.
Často ma prekvapia, rozosmejú, dá sa s nimi pekne podiskutovať, zasmiať, ponadávať, vymýšľať...
Občas sa v nich prebúdza zabudnuté džentlmenstvo keď mi otvoria dvere, či uvoľnia miesto na schodoch. A keď mi povedia, že som dobrá učiteľka, tak mám pocit, že to čo robím, má naozaj zmysel.
Vďaka nim som sa naučila, že pod drsnou škrupinou je naozaj kus dobrého srdca v ktorom sa skrýva nežná romantika.
Aj „zlí" chlapci túžia po tom, aby ich niekto počúval, pochválil a ocenil.
Potom sa objaví to dobré a krásne, čo na prvý pohľad vôbec nevidno.
Ak by som ich aj napriek snahe dokopy nič nenaučila, ale dokázala by som ich trošku formovať a naučiť ich tolerancie a ľudskosti, potom budem mať pocit, že to všetko nebolo zbytočné.
Už nie som mamou len dvoch dievčat. Mám celú kopu ďalších detí. Mojich chlapcov na drevárke.
Záleží mi na vás fešáci moji. Ďakujem vám za všetko čo mi dávate.