Už dlhšiu dobu som cítila, že ma upratovanie, varenie, kŕmenie, utieranie soplíkov a ritiek čoraz viac unavuje.
Mužíka mám dobrého, pomôže, vystrieda, postráži, ale poznáte to, občas sa aj zo zaujímavej činnosti stane rutina a vtedy cítim, že musím na chvíľku utiecť.
Tak som zorganizovala rodinu, navarila zásobu na dva dni, manželovi vyrozprávala celý zoznam toho čo treba, musí, môže a nemusí, aby rodinka vydržala aj bez maminy a vyhrabala som ruksak a spacák pamätajúci všetky moje "študentské" potulky.
Obula som si turistické topánky a s čiapkou stiahnutou hlboko do čela som si po pár metroch uvedomila, že krok nemusím prispôsobovať malým ťapkajúcim nožičkám a rozbehla som sa v ústrety mamičkovskej psychohygiene :) .
V bielučkom lese, v hvízdaní vetra a medzi poletujúcimi vločkami som sa švacla do snehu a počúvala krásne ticho, ktoré je v dome s dvomi malými deťmi veľmi exkluzívnym tovarom :) .
Vychutnávala som každú minútku, každý krok, keď som kráčala hlbokým lesom, lebo doma ma čakali mamičkovské povinnosti.
Večer, zamotaná v spacáku, naučená na nočné zakrývanie malých nôžok, hladkanie spotených vláskov a odháňanie nočných mor som bdela.
Stačil jeden deň a jedna noc, aby sa obnovili moje sily a ráno som natešená a plná nového entuziazmu utekala späť domov :) .
"Tu je tvoja princezná." povedal môj manžel a podával mi menšiu dcérku.
Pomyslela som si: "Aké milé oslovenie mi ten môj mužík vymyslel, keď som nebola doma. Asi som mu chýbala :)."
Ale nebol to môj mužík, kto ma takto tituloval, ale moje dieťatko, ktoré ma v noci hľadalo a prechodilo celý dom so slovami: "Kde je moja plincezná?"
Princezná sa vrátila a na moje prekvapenie ňou ostala až dodnes a to je už pár mesiacov :).
Takže už ma prosím neoslovujte mamička, moja mladšia dcéra vraví, že som jej plincezná.
Nie každý deň sa tak síce cítim (hlavne pri pohľade do zrkadla o tom neraz vážne pochybujem), ale aj vám by stúplo sebavedomie, keby vám niekto každý deň hovoril: "Lúbim ťa moja plincezná." a vtlačil vám na líce ulepený božtek.
