Odjakživa som bola ustráchané a na rodičov upnuté dieťa. Pri každom ich odchode som nástojila na hodine ich presného návratu. Ocko sa na mne smial a s obľubou mi vravel, že keď sa vráti, tak bude doma. A že ide do Ruska :) .
Počas celej doby vysokoškolského štúdia bol pre mňa odchod z domu ťažký a hoci som už dávno bola veľká a mala aj frajera, neraz som si pri ceste z domu poplakala a vždy som sa domov veľmi tešila.
Možno počas tohto obdobia som sa naučila, že nikdy netreba šetriť slovami vďaky a lásky. Lebo nech sa deje čokoľvek, každá hádka sa dá urovnať a povedať niekomu že ho máte radi, nie je smiešne ani trápne.
Kašlite na konvencie, ak máte niekoho radi, ak vás niekto porodí, vychová, investuje do vás to najlepšie čo v ňom je, má čas sa s vami porozprávať, zobrať vás na výlet, vypočuť detské trápenia, trpezlivo znášať pubertálne výstrelky, podporiť v plánoch do budúcnosti, alebo urobiť bráničku na plot a nikdy nezabudnúť na narodeniny, tak ďakovanie nikdy nie klišé.
Práve nopak.
A tak ja vám teda, moji milí rodičia zo srdca ďakujem, za to, že ste sa rozhodli do svojich detí investovať to najcennejšie, čo máte. Svoju lásku a svoj čas.
Hoci som už sama mama, stále sa teším na chvíle strávené s mojim rodičmi a na čas, ktorí investujú do svojej "veľkej" dcéry.